Posledný januárový deň, posledný deň v práci. Mám ho za sebou. A to nielen ja, ale aj všetci brigádnici jedného obchodného reťazca, a to s platnosťou na celom Slovensku. Takže nejde o malý počet ľudí. Hoci to bola len brigáda za pokladňou, prísť o ňu po dva a pol roku nie je radostné. A istotne nielen pre mňa. Zistenie, že od 1. februára si môžem ísť pískať mnou otriaslo od hlavy po päty a späť. Veď mi stále zvonil telefón, či nemôžem prísť. Nikto s nami o tom nehovoril! Jednoducho sa od prvého nepíšte a dovi...Zaujímalo by ma, čo bude teraz s mojou zmluvou, ktorú mám platnú do 31. augusta 2009, ale to sa už asi nedozviem. Naše miesta zaujmú teraz stáli pracovníci. Tí majú v tejto dobe poriadne šťastie, keďže sa všade prepúšťa. Nuž, čo už. Žiarlim. Avšak moje hlavné rozčarovanie patrí manažérom a ich spôsobu zaobchádzania s ľuďmi!
Myslím, že o kultúre organizácie nemožno hovoriť. Spôsob zaobchádzania s brigádnikmi a čestnosť možno vidieť aj v prípade sľúbeného a schváleného zvýšenia mzdy počas decembra (o 1€ za hodinu). Toto krásne a formálne platné vyhlásenie po dvoch odpracovaných týždňoch niekto „z hora“ zrušil. Ďakovala som veľmi pekne za takú motiváciu....No keďže som o prácu prísť nechcela, držala som hubu a krok, len som hromžila a šomrala a škaredo zazerala na riaditeľa (ale to skoro vždy). Svoju hodinovú mzdu som pritom oproti iným brigádam považovala za uspokojivú, no keď raz niečo sľúbim (a hlavne schválim), tak...takto to teda chodí....
Horšie to, samozrejme, bude teraz, keď ma budú hrýzť všetky tie potrebnosti, ktoré som si mohla uhrádzať z vlastného vrecka a ktorými som nemusela zaťažovať rodičov. (lenže teraz o prácu prichádzajú aj tí).
Možno si pomyslíte, že čo tam takí študáci, no pravdou je, že poznám mnohých (a patrím k nim), ktorým brigáda zabezpečovala nemalú časť každodenných výdavkov.
Takže tu teraz sedím, píšem rozhorčené vety a myslím nato, kam sa pohnem. A tiež na to, že mi bude moja práca chýbať. Bude mi chýbať ten proces, tie myšlienkové pochody, ktoré boli v tom kolobehu rozsahom podobné siahodlhým monografiám, všetky tie pochody, ktoré dokonale môžu poznať len tí, čo zažili taký druh práce. Nuž i to šomranie a tlakové výkyvy, lebo i na tých sme vybuchovali smiechom, ten úprimný a šialený a pohlcujúci hlad, a hlavne pocit, že som niečo reálne a užitočné pre seba mohla vykonávať.